Neviem ako vy, ale ja občas robím veľké rozhodnutia v priebehu pár sekúnd a na nečakaných miestach. O tom, že dcére kúpim veľký teleobjektív na fotenie zvierat, som sa rozhodla v aute cestou do lidlu. Rovno som aj našla telefonne číslo na predajňu a objednala jej ho. Aby som si to nerozmyslela. Prišiel asi dva týždne predtým, ako wuhanský covid a lockdown. Najlepšia kúpa môjho života. Vďaka nemu sme zrazu mali vyplnený čas, tárali sme sa lesmi, zakrádali sa, Nina fotila, ja som sa kochala.
Jedna z lokalít, kam chodíme už roky, je v Kremnických vrchoch. Máme tam v lese rozvešané vtáčie búdky, ktoré chodíme kontrolovať, čistiť, občas opraviť striešku. A zavesiť nazad na strom, keď sú zhodené. Kým inde búdky pekne visia, tu ich máme po zemi vždy. Pravidelne. Raz bola pod stromami tretina z nich. Najskôr som podozrievala pilčíkov, ktorí sa tam motali, ale keď sme na búdkach, aj na strome našli stopy pazúrikov a zubov, doplo nám. Hrávajú sa s nimi medvedíky. Strašná sranda to musí byť, zhodiť búdku, chvíľu si ju kotúľať, potom prísť na to, ako sa z nej zloží strecha. Ale ináč s chalanmi nikdy nebol žiadny problém. Ľuďom sa vyhýbajú, boja sa nás, idú lesom tak tichúčko, že o nich neviete. Zato ten lišiak, čo minule šprintoval lístím a vôbec sa nepozeral, kým do mňa takmer nenabúral, ten bol hlučný neskutočne.
Na jednom úseku lesa žije táto sova. Už ju poznáme. Nemá tak veľký strach, ako jej kolegyne, aj jej samček je opatrný, ale ona vie, že je badass a vie si spraviť poriadok. Hlas má drsný, ako prefajčený a v čase, keď má mláďatá a vy sa k nim nechtiac priblížite príliš blízko, upozorní vás. Nasratá ľudská matka šuvix. To varovanie isto pochopíte. Ak nie, v ďalšej fáze bežíte lesom ako Usain Bolt, ak nechcete, aby vám vyškriabala oči.
Ninka ju raz fotila na krásnom strome, mal dokonale krásny konár, na ktorom sedávala (a ktorý túto jar vypílili, skoro som plakala). Kým čupela medzi stromami a snažila sa nájsť vhodné miesto na fotenie, poza chrbát je tichúčko prešla medvedica s medvieďatkom. Len stopy v blate, v stopách Ninkinych tenisiek ostali ako dôkaz.
Táto fotka je z obdobia, keď táto Uralka mala mláďatká, strážila ich a samček jej nosil pre ne potravu. Doniesol jej aj krtka. Uložila si ho bezpečne na strom a potom počkala, kým odídeme, aby mohla nakŕmiť sovíčatká.
Ninu zatiaľ vydesila dvakrát. Raz ju Nina príliš otravovala pobehovaním s foťákom, tak jej preletela tesne ponad hlavu, možno zvažujúc, či ju už oskalpuje, alebo ešte počká. Druhý raz, v lese, to bolo vážnejšie. Ninka sa asi nechtiac priblížila k stromu s mláďatkom a to po nej vyštartovala bez varovania. Letela za ňou dosť dlhý kus a keď už Nina nevládala, zastala a otočila sa, sova pristála na konári za jej chrbtom a vykukla na ňu s prísnym výrazom.
Tieto sovy berte vážne, sú to matky bojovníčky. Ako všetky matky, milujú svoje deti a sú ochotné za ne položiť aj život, len Uralky na to majú aj parádne pazúry.
želám vám krásnu jeseň, užite si ju a správajte sa v prírode ohľaduplne ♥
Obr: Zdeněk Miler a Nina Babicová
